Kocky sú hodené

 Prekročili ste niekedy svoj RUBIKON? 

Rozhodovali ste sa niekedy tak, že ste „stavili všetko na jednu kartu“?

 "Alea iacta est" alebo „prekročiť Rubikon“ je latinské pomenovanie dôležitého rozhodnutia. Znamená jasné a stručné označenie stavu či situácie, kedy už nemožno cúvnuť. Rozhodnutie je nezvratné. Tento slávny výrok súvisí s rímskym vojvodcom Juliom Cézarom.

Vyriekol ho vraj 10. januára roku 49 p.n.l.  kedy viedol svoju armádu cez rieku Rubikon v severnom Taliansku. V rímskom práve bola klauzula, ktorou sa zakazovalo ktorémukoľvek generálovi prekročiť rieku so stálym vojskom. Rieka bola považovaná za hranicu medzi rímskou provinciou Gáliou (predalpská Gália) a Talianskom. Zákon tak chránil republiku pred vnútornou vojenskou hrozbou.

Gaius Iulius Caesar si dovolil prekročiť pomyselnú dohodnutú hranicu a tým nedodržať zákon. Tak sa začala dlhá občianska vojna Cézara proti rímskemu senátu vedeným Pompeom.

Caesar (cisár z veľkofilmu Kleopatra) šiel do obrovského rizika, pretože mal malú podporu zopár regiónov z okolia Ríma. Ale v bitke pri Farsale po prekročení Rubikonu Pompea porazil a stal sa neobmedzeným pánom Ríma. Roku 46 p.n.l. ho zvolili za cisára. Pompeus musel odstúpiť.

Cézar sa stal diktátorom a republika rímska prestala existovať.

Podľa Plutarcha i Suetonia túto frázu vyriekol i po grécky, aj po latinsky.

 

Čo s tým majú spoločné kocky?

Rubikon nemá nič spoločné s Rubikovou kockou, hoci sa kociek nepriamo týka. Za čias panovníka Caesara sa Rimania hrávali v kocky.

PS: Fráza „Alea iacta est“ má svoje miesto i v reklame. Motív kociek, dômyselne využívajúci tvar fľaše (ako kocka, doslova) má nový, extra panenský olivový olej. Autor názvu, brandu a dizajnu využil miesto a dejiny olivového hája, v ktorom sa olej produkuje. Pár kilometrov od neho sa nachádzajú rímske ruiny. Práve v nich sa v rámci archeologického výskumu našli hazardné hry a mince zo starovekého Ríma (lokalita Lumbrales, Salamanca).

PS: Rieka nesie meno antickej rieky Rubikon, dlhej 80 km. Či je dnešná rieky tá pôvodná, o tom sa stále vedú spory. Slávny výrok však zostal v nezmenej podobe.

I Jola v mojej knihe sa rozhodla „prekročiť Rubikon“. Kto už knihu stihol prečítať vie, kedy.

Jeden z kurzov, na ktoré je upútavka na hlavnej stránke má názov “Rozhodovanie a intuícia“. Rozhodnúť sa „staviť všetko na jednu kartu“, „prekročiť Rubikon“, „kocky sú hodené“ (frazeologické spojenia, ktorých synonymom je v našom jazyku i „spáliť mosty“) nemusí byť vždy prínosom, ak človek nie je Cézarom. Možností je viac.

Ale o tom už viac na kurze.

 www.romanopis.sk

 

MDŽ

„Dámam pozornosť našej kaviarne.“ 

Pohár šampanského postavil najskôr predo mnou, potom pred Alexandru. Čašník sa ešte presvedčil, či si ku káve a koláču pred nami neprajeme ešte niečo a odišiel.

Skontrolovala som pohľadom „caffé“. Nik iný okrem nás tam nesedel.

Muž v obleku, zapnutom na vrchný gombík, presne ako podľa manuálu o etikete sa blížil k nám s pohárom šampanského v ruke. (Tá otrava vyzerá celkom dobre, pomyslela som si. Ale...)

V kaviarni je útulne. Je odetá do biela a šedošedých tónov. Vankúše na pohovke, kde sedíme, sú doplnené maľbami, znázorňujúcimi jemnou linkou obrysy známych tvárí hviezd. Ja sa opieram o Marilyn Monroe. Saša o Warhola. Medzi nami tróni vankúš Presleyho. Dobrá spoločnosť.

Tajomný muž sa priblížil. Dotkla som sa Presleyho, možno aby ma zachránil.

„Vitajte, dámy. Dovolil som si vás pohostiť k vášmu dňu. Som majiteľ tejto kaviarne.“ (Meno som hneď zabudla.)

Saša sa „culila“. Nič lepšie, ako tento český výraz ma v tej chvíli nenapadlo. (Asi jej nápadník, víri mi hlavou. Čechizmus, vyhrešila by ma moja učiteľka slovenčiny.)

„Ak nemáte chuť na šampanské...“ 

Ale jeho oči sa pozerali bez náznaku pochybností, že šampanské je presne to, čo hneď ráno potrebujeme. (Ani jedna z nás nemá šampanské v obľube, ale neprotestovali sme.)

Pozdvihli sme poháre na znak štrngnutia. Odpili sme si igristého. Nie je sladké, ani kyslé. „Suchoje“.

Až pri káve a koláčiku, na námestí Trojickom, ktoré ako jedno z mála miest v Minsku nevybombardovali, mi Saša povedala, že to je normálne. (Normálne???)

Zašla som na toaletu. Na strope pred onou miestnosťou bola nalepená nohami na stene stolička a po stenách pokreslené moderné grafiky. Ladili s vankúšmi.  Taký dizajn pred onými miestnosťami som nečakala. Toalety nefotím, ale nedalo mi. Dali si s tým dosť práce, nebolo to násilné, bolo to moderné a zaujímavé. (Človek by aj zabudol, načo vlastne na tú toaletu šiel.)

V šatni sme dostali každá ku kabátu tulipán. Nechápala som.

Premávali sme sa po meste, pamiatkach, metre, objavovali kúty, na zemi nebol jediný (musím napísať ešte raz: jediný!) nedopalok, papier. Nič. Všade, nielen v centre, bolo čisto.

To je divné, prečo o tom u nás nepíšu?, napadlo mi.

O štvrtej poobede, po návšteve expozície Da Vinciho a reštaurácie mala každá z nás plnú náruč tulipánov. Dávali nám ich muži všade pri východe z budovy. Aj po ulici chodili mužíci a rozdávali tulipány len tak. Aj na stanici.

Mne sa asi sníva, bežala mi myšlienka v hlave, keď som ich ukladala do umývadla v hoteli, kým nájdem na ne nejakú nádobu.

Vybehli sme so Sašou von i navečer. Tulipánov pribudlo.

Tulipány som si neodfotila, ale mám spoločné fotky s Dmitri Hvorostovským, operným spevákom, ktorý priniesol na koncert do Minska hviezdy z Metropolitan opery v New Yorku (kde hosťoval), a ja som sa na tento koncert do Bieloruska vybrala. I on z pódia ženám k nadchádzajúcemu sviatku zablahoželal. Tento koncert bol jeden z posledných v jeho živote. 

Stalo sa 8.3.2015 v meste Minsk, Bielorusko.

***

Neviem, či sa dá myslieť mozgom a cítiť srdcom naraz. Oddeliť jedno od druhého. Cítim však, že by sme si my ženy mohli sviatky aspoň samé pre seba dovoliť, a to nielen na MDŽ.

A aké máte vy zážitky so sviatkom pre nás, ženy? Napíšte.

www.romanopis.sk

Uži si dňa

Život nepozná cestu späť, pozná len cestu vpred. Alebo inak: uži si deň. Carpe diem.

Kto toto „karpedim“ vymyslel? Prečo sa stalo vytetovaným mottom na mnohých pažiach?

Využiť deň: ako to chápať? A čo pod tým "Carpe diem", "Užívaj deň, zajtrajšku ver čo najmenej", myslel autor Horatius, Horatio (rímsky básnik)? 

Ako nikdy, práve teraz platí: zajtrajšok už nemusíme vidieť a včerajšok nám nepomôže. Dá sa  v tomto absolútnom chaose zmeny  „vystískať" deň a vytlačiť z neho pozitívne maximum? A ako sa tešiť? Mať radosť? Ako to urobiť, keď je teraz všetko príjemné obmedzené a nepríjemné sa na nás valí zo všetkých strán?

Čas plynie. Jemu je jedno, či je pre nás príjemný alebo nepríjemný. Či máme starosti alebo radosti. I napriek tomu, že uteká, sa s ním dá určite podniknúť. Čo, napríklad?

Môžem si obed užiť a nie ho do seba nahádzať? Mať radosť z jeho vône, farby a chuti sa nezakazuje. 

Môžem pieseň prežiť a nie vypočuť? Užiť si príjemné vibrácie nôt tiež nikto (zatiaľ) nezakázal.

 Môžem si užiť rozhovor? Môžem. "Postoj chvíľa, si krásna!..." platí. Dá sa to.

Môžem...?

Môžem. Ba ešte i niečo iné skúsiť. 

Čo? Večer si spomenúť na príjemné chvíle. Chute, vône, rozhovory. Aj to posilňuje naše zajtrajšie „karpedim“. Skúsme si ich večer pripomínať. Najskôr dnes, potom zajtra, pozajtra a potom každý deň. Nielen prežiť, ale mozgu tie príjemnosti pred snom pripomenúť (a teda nespomínať na nepríjemné, na starosti, ale na príjemné. Pomôže predtým nepozerať televízne noviny).

Predstavte si, ten fiškál Horácius nielen slovné spojenie vymyslel, ale i sám paroduje vlastnú frázu Carpe diem v inej básni. Volá sa Mestská myš a dedinská myš. Využíva k tomu frázu „Carpe viam“ (čo znamená „tešiť sa z cesty“ a dáva do protikladu život v meste a život v dedine). 

Hmmm, akí boli naši predkovia už vtedy múdri! Už vtedy videli, že medzi mestom a dedinou je nejaký vážny rozdiel a ten spočíva v bytí a trávení času... 

Nech sa už nachádzame kdekoľvek, v meste či za jeho hradbami, prežime deň, nech je akýkoľvek, naplno. Bez toho, aby sme pôžitok zo dňa odkladali na zajtra. Nežime v úsečkách spomienok dávnej minulosti (i tak mozog pri spomínaní podvádza), ale vezmime si od každého dňa 110 percent a vykročme do "zajtra". A spomienky vyvolávajme, len ak majú zmysel v bytí. Napríklad v tom, z čoho si môžeme vziať praktické ponaučenie do zajtra.

Veď už nikdy ani táto sekunda, minúta, hodina, deň nebude. Život plynie, lebo čas plynie... Ale to už povedal niekto iný. Je spomenutý v prvej časti Románopisu. (Kto to bol, nad kým Jola hútala?)

Vrátim sa k Horáciovi (i k internetu). Vraj povedal i toto: 

"Ovládaj svoje city. Ak ťa nebudú poslúchať, podľahneš im".
"Ak raz vypustíš slovo, už nikdy ho nevezmeš naspäť".

"Nič nie je krásne zo všetkých strán", a iné múdre vety. 

PS: Carpe diem je bohaté na sérotonín, na hormóny šťastia. A tie robia kúzla v našom tele. Oplatí sa s Carpe diem skamarátiť, vážne.

A ja užívam tieto dni aj nad druhým dielom Románopisu. Volá sa "Mágia života". Máte už prvý diel? Ak ste prečítali prvý, napíšte mi, ako vnímate dej, postavy a...intuíciu. Stratila sa?

Kameň mudrcov

Bola raz jedna vedná disciplína s názvom alchýmia.

V nej bola zastúpená chémia, fyzika, medicína, umenie, mystika, ba i filozofia. V jej mene vedci skúmali, pátrali v prírode, v knižniciach, boli schopní nejesť, nepiť, zomrieť.  

Nebol to nejaký vymyslený predmet.  Alchýmia bola vážna veda. Venovali sa jej vedci v Európe, v starej Číne, v starovekom Grécku, v helénickom Egypte, v Ríme, arabskí mudrci a držala sa na vrchných priečkach vied celé stáročia. Táto pranáuka zanikla s rozvojom nového poznania, vedných odborov, pokrokom, zdokonaľovaním vedeckých metód a nástrojov. Ale na tajomstvá alchýmie sa dodnes odvolávajú moderní mystici, ezoterici, filozofi, novodobí myslitelia, umelci.

Jedným z hlavných predmetov záujmu alchýmie bol kameň mudrcov. (Naposledy zožal slávu v príbehoch o Harry Potterovi.)

Dnes už sa to možno zdá i úsmevné, ale vedci dávnoveku hľadali tajomné substancie. Napríklad látku, ktorá je schopná svojím pôsobením premieňať obyčajné kovy na kovy ušľachtilé (zlato, striebro. Tieto dva kovy majú i dnes vysokú hodnotu, v podstate sa veľmi nemýlili. I keď, dnes sú i oveľa drahšie kovy, akými je zlato a striebro. Kto k nim má prístup, má bohatstvo, má moc.)

Jadro kameňa múdrosti, zázračnej substancie, dokáže premeniť čokoľvek na čokoľvek. 

Nesmejme sa, že naši predkovia verili svojej múdrosti, že tajnú substanciu nájdu a že to mysleli vážne. Veď naši predkovia, ako i my, túžili po dokonalosti, nesmrteľnosti, a...bohatstve. Po tom ľudia túžili vždy, bohatstvo zabezpečí viac možností. Hľadali nástroj moci?

Zázračná substancia, ktorá sa volala „kameň mudrcov“, často označovaná aj ako elixír života alebo mladosti, panacea, mala mať rôzne zázračné vlastnosti. Napríklad i univerzálnu liečivú silu. Hľadali večný život, zdravie, krásu, mladosť? 

I predkovia chceli byť večne mladí, možno pekní, ale hlavne zdraví. I my veríme, že zlatými prútikmi v tvári pod pokožkou omladneme. Vizuálne to pravda je. A prečo tak veľmi túžime  aj my po večnej mladosti? Veríme, že nám lieky navrátia zdravie, peniaze prinesú šťastie?

Ak sa po nás dochovajú záznamy, budúce generácie možno i nebudú chápať, čím sme sa zaoberali. Možno sa ani usmievať nebudú, čomu všetkému sme uverili.

Ale...čo to ten kameň mudrcov / múdrosti vlastne je? Je to artefakt z Harryho Pottera?

Neviem! Môžem sa pozrieť do kníh a na internet... 

... a najviac sa mi pri hľadaní kameňa mudrcov páčil tento výrok od R. Fludda: 

"Ak chceš spoznať pravý kameň mudrcov, hľadaj v sebe samom a začni tým, že poznáš sám seba."

Starí grécki učenci mu dali aj názov „kameň, ktorý nie je kameňom." Lapis Philosophorum bol symbolom duchovného rastu alchymistu. Poznanie seba samého je múdrosťou. Dá sa povedať, najcennejšou a najdrahšou. Najviac stojí, najviac bolí. Hľadali predkovia...múdrosť?

(Nie každý však má dovolené priblížiť sa k Vyššej múdrosti, preto boli záznamy (prepisy) o výskumoch kameňa múdrosti (prášku, tinktúry či inej substancie) prísne tajné a zašifrované. I náš mozog vie riadne zašifrovať v spomienkach naše cesty životom. Záznamy o tom, ako hľadáme svoj Lapis Philosophorum, niekedy neuchováva ani náš mozog, aby sa z nás nemusel zblázniť...)

Moja hrdinka ide po ceste plnej rôznych kameňov. Zakopne o bájny kameň mudrcov?

Kameň hlúposti

Viete, ako vyzerá symbol hlúposti?


V stredoveku nehľadali len kameň múdrosti, ale i kameň hlúposti. Jedným z hľadačov bol maliar Hieronymus Bosch. Obraz „Odstraňovanie kameňov hlúposti“, ilustruje postup na odstránenie kameňa šialenstva z mozgu, je venovaný ľudskej naivite a zobrazuje typické šarlatánstvo liečiteľov tej doby. Najskôr narezali hlavu a potom vyťahovali z rukáva pripravené črievka, aby ilustrovali, že vytiahli hlúposť z hlavy. 

(Pamätáte sa na filipínskych "liečiteľov" v rokoch po revolúcii, ktorí záhadne liečili choroby?) 

A teraz to najdôležitejšie: všimnite si modrý tulipán, ktorý človeku vyrastá z hlavy. 

Bol Hieronymus Bosh jasnovidec? Odkiaľ vedel, čo sa stane?  

Onedlho nastalo skutočne v Európe tulipánové šialenstvo. Ľudia uverili tulipánovým cibuľkám- jedna cibuľka stála vďaka špekulantom 10 kíl striebra! O majetok prišiel vtedy i maliar Rembrandt, je to spomenuté aj vo filme Wall Street: Money never sleep. 

Modrý tulipán symbolizuje to, že uveríme manipuláciám.

Chcete vedieť o manipuláciách, ako im nepodliehať, viac?  Napíšte mi. Formulár a aktuálne kurzy sú na hlavnej stránke www.romanopis.sk 

Šťastný Nový rok 2021

Nech túžba a odvaha vedú naše činy a zdravý rozum nech ich riadi.

Nech nám všetkým Nový rok 2021 prinesie veľa inšpirácií a radosti.

Snívajme. Veď sny riadia naše túžby a túžby naše sny.

Buďme šťastní. Cválajme so šťastím a láskou a nebehajme za nimi. 

Buďme statoční. Odvážni žiť, konať a nebáť sa, že niečo bude inak.

Buďme zdraví.  Aby bol duch a telo v rovnováhe. A my s nimi.

Ľubomíra Hnátová


Prvý - úvodný.

Tento rok mi vyčaril úsmev na perách :) Vyhrala som jednu súťaž v písaní poviedok, a aj cenu :)

Covidobdobie ma prinútilo pracovať doma (necestujem) a dokončila som prvý diel Románopisu. Pätnásť rokov mi trvalo, kým som sa odhodlala dať ho "na papier" a rozhodla, ako ho ponúknuť čitateľom. Dosť dlho... Veď prvý diel s názvom "Kam sa stratila intuícia?" bol napísaný už v roku 2006, ba i čítaný vo veľkom vydavateľstve, ale... A to "ale" som dala na nejaké CD a ani neviem, kam sa stratilo. Musela som príbeh písať odznova. 

Kamarátka vraví: "skúsila som predvídať, čo sa stane. Mám celkom dobrý odhad! Až na ten koniec, tak ten by ma nenapadol. Ale tušila som niečo také! Len som si to nechcela pripustiť!" 

(To je dobrý nápad, nie?) 

Skúste aj vy tipovať, čo sa udeje hrdinom. Čo si o nich a o ich rozhodnutiach myslíte? Prečo si to myslíte? Menia sa vaše názory v priebehu čítania? Ako? Prečo? Čo hovorí vaša intuícia?

A ešte niečo. Prvou čitateľkou rukopisu bola maliarka Zuzka Lukáčová a hneď vyčarila na obálku nádherné farebné kone. Po druhom prečítaní vyčarila čiernobiele. 

Určite prídete na to, prečo som sa rozhodla pre čiernobiele :)  Prajem vám príjemné čítanie!  Ľuba

zrezanejpg