MDŽ

„Dámam pozornosť našej kaviarne.“ 

Pohár šampanského postavil najskôr predo mnou, potom pred Alexandru. Čašník sa ešte presvedčil, či si ku káve a koláču pred nami neprajeme ešte niečo a odišiel.

Skontrolovala som pohľadom „caffé“. Nik iný okrem nás tam nesedel.

Muž v obleku, zapnutom na vrchný gombík, presne ako podľa manuálu o etikete sa blížil k nám s pohárom šampanského v ruke. (Tá otrava vyzerá celkom dobre, pomyslela som si. Ale...)

V kaviarni je útulne. Je odetá do biela a šedošedých tónov. Vankúše na pohovke, kde sedíme, sú doplnené maľbami, znázorňujúcimi jemnou linkou obrysy známych tvárí hviezd. Ja sa opieram o Marilyn Monroe. Saša o Warhola. Medzi nami tróni vankúš Presleyho. Dobrá spoločnosť.

Tajomný muž sa priblížil. Dotkla som sa Presleyho, možno aby ma zachránil.

„Vitajte, dámy. Dovolil som si vás pohostiť k vášmu dňu. Som majiteľ tejto kaviarne.“ (Meno som hneď zabudla.)

Saša sa „culila“. Nič lepšie, ako tento český výraz ma v tej chvíli nenapadlo. (Asi jej nápadník, víri mi hlavou. Čechizmus, vyhrešila by ma moja učiteľka slovenčiny.)

„Ak nemáte chuť na šampanské...“ 

Ale jeho oči sa pozerali bez náznaku pochybností, že šampanské je presne to, čo hneď ráno potrebujeme. (Ani jedna z nás nemá šampanské v obľube, ale neprotestovali sme.)

Pozdvihli sme poháre na znak štrngnutia. Odpili sme si igristého. Nie je sladké, ani kyslé. „Suchoje“.

Až pri káve a koláčiku, na námestí Trojickom, ktoré ako jedno z mála miest v Minsku nevybombardovali, mi Saša povedala, že to je normálne. (Normálne???)

Zašla som na toaletu. Na strope pred onou miestnosťou bola nalepená nohami na stene stolička a po stenách pokreslené moderné grafiky. Ladili s vankúšmi.  Taký dizajn pred onými miestnosťami som nečakala. Toalety nefotím, ale nedalo mi. Dali si s tým dosť práce, nebolo to násilné, bolo to moderné a zaujímavé. (Človek by aj zabudol, načo vlastne na tú toaletu šiel.)

V šatni sme dostali každá ku kabátu tulipán. Nechápala som.

Premávali sme sa po meste, pamiatkach, metre, objavovali kúty, na zemi nebol jediný (musím napísať ešte raz: jediný!) nedopalok, papier. Nič. Všade, nielen v centre, bolo čisto.

To je divné, prečo o tom u nás nepíšu?, napadlo mi.

O štvrtej poobede, po návšteve expozície Da Vinciho a reštaurácie mala každá z nás plnú náruč tulipánov. Dávali nám ich muži všade pri východe z budovy. Aj po ulici chodili mužíci a rozdávali tulipány len tak. Aj na stanici.

Mne sa asi sníva, bežala mi myšlienka v hlave, keď som ich ukladala do umývadla v hoteli, kým nájdem na ne nejakú nádobu.

Vybehli sme so Sašou von i navečer. Tulipánov pribudlo.

Tulipány som si neodfotila, ale mám spoločné fotky s Dmitri Hvorostovským, operným spevákom, ktorý priniesol na koncert do Minska hviezdy z Metropolitan opery v New Yorku (kde hosťoval), a ja som sa na tento koncert do Bieloruska vybrala. I on z pódia ženám k nadchádzajúcemu sviatku zablahoželal. Tento koncert bol jeden z posledných v jeho živote. 

Stalo sa 8.3.2015 v meste Minsk, Bielorusko.

***

Neviem, či sa dá myslieť mozgom a cítiť srdcom naraz. Oddeliť jedno od druhého. Cítim však, že by sme si my ženy mohli sviatky aspoň samé pre seba dovoliť, a to nielen na MDŽ.

A aké máte vy zážitky so sviatkom pre nás, ženy? Napíšte.

www.romanopis.sk